ALENA KALIVODOVÁ - VÝHRA I. ČASŤ

EVA MREKAJOVÁ - VÝHRA I. ČASŤ

Lukáš Kováč

Ako si sa o hre Tržnica Bojárt dozvedel?
Prevažne s plagátov po meste. Na okne električky.

Prečo si sa rozhodol zúčastniť sa jej?
Môj pôvodný plán nebol zúčastniť sa na 100%, chcel som sa ísť len pozrieť ako táto súťaž prebieha ale nakoniec ma to chytilo po prvých objavených predmetoch.

Čo si sa počas hry dozvedel, čo si nevedel? V čom bola pre Teba, okrem výhry, zaujímavá?
Prečítal som si pár článkov o tržnici, o jej výstavbe, architektovi...
V živote som nebol vnútri v tržnici, i keď bývam na Račianskom mýte a často som okolo prechádzal. Vôbec som nevedel, čo mám čakať a keď som vstúpil dnu, mal som pocit akoby som sa ocitol v inom svete. O niekoľko rokov naspäť. Človek musí odhodiť predsudky a len tak zistí aké úžasné miesto tržnica je.

Čo ťa na akcii najviac prekvapilo?
Samotný prístup ľudí. Popravde keď človek vstúpi do obchodu v nákupnom centre, trochu sa porozhliadne a odíde bez kupovania, je veľmi ľahké povšimnúť si povýšenecké pohľady slečiniek, ktoré v danom obchode pracujú. Tu sa človek porozprával, dozvedel "životné príbehy" a často dostal aj niečo viac.

Čo je na tržnici samotnej podľa teba najzaujímavejšie?
Celkový vzhľad stavby je zaujímavý, ale v prvom rade sú jednoznačné najzaujímavejší samotní ľudia, ktorí v nej dennodenne pracujú.

Ktorý predajca bol najsympatickejší?
Tak to je ťažko povedať, všetci boli ochotní, ústretoví a mali radosť z hry.

Tržnica Bojárt je umelecký projekt Kateřiny Šedej. Aký máš vzťah k podobným formám súčasného umenia?
Je to skvelý nápad a určite by to pomohlo aspoň čiastočne spropagovať napríklad centrá menších miest, kde obchodíky podobné tým v tržniciach ťažko prežívajú.

Považuješ Tržnicu Bojárt za umenie? Prečo?
Na prvý pohľad nie, ale keď sa človek zamyslí nad pozadím a filozofiou projektu pochopí, že to nie je len marketingový ťah a cieľom nie je len zisk a nárast zákazníkov. Umenie by malo zbližovať ľudí a zosobňovať nejaké spoločenské hodnoty, čo tržnica Bojárt jednoznačne spĺňa.

Zmenilo sa niečo s účasťou na hre v tvojom živote?
Úplne inak sa pozerám na verejný priestor, jeho využitie, nákupné centrá. Ak by som ostal žiť v Bratislave určite by som chodil nakupovať aj do tržnice.


Lukáš Kováč má 24 rokov, narodil sa v Handlovej, kde žil 18 rokov. Potom prišiel študovať do Bratislavy archeológiu, ktorú úspešne skončil.

Alena Kalivodová

Ako si sa o hre Tržnica Bojárt dozvedela?
Cez článok v Denníku N.

Prečo si sa rozhodla zúčastniť sa jej?
Zbožňujem hry podobného typu (doteraz nútim svojich rodinných príslušníkov aby mi cez Veľkú noc schovávali sladkosti po záhrade).

Čo si sa počas hry dozvedela, čo si nevedela? V čom bola pre Teba, okrem výhry, zaujímavá?
Koľko harabúrd sa zmestí do jedného obchodu, a pritom si ich nikto nevšimne, aj keď tam chodí každý deň. Dokonca ani samotní predavači nepoznali jednu štruktúrovanú stenu, a pritom okolo nej chodili každý deň. Mne prišla omnoho zaujímavejšia tá hra ako výhra samotná. Už keď som išla na vyhodnotenie, tak som si vravela, že je úplne jedno ako to dopadne, aj tak to stálo za to a prišla by som znova.

Čo ťa na akcii najviac prekvapilo?
Prekvapilo? Asi to že ma to tak pohltilo, pôvodne som chcela zostať len na dve hodiny, lebo som sa musela učiť a nakoniec som tam strávila cele tri dni. Toľko k môjmu učeniu na štátnicu.

Čo je na tržnici samotnej podľa teba najzaujímavejšie?
Ten rozdiel oproti sterilnému chladnému obchodnému centru, kde predavačky nenávidia svoju prácu, nenávidia zákazníkov a nemôžu ísť von a klebetiť v susednom obchode. Tu sa ľudia poznali, svoju prácu mali radi a snažili sa zákazníkom ponúknuť to najlepšie zo seba a svojich produktov. Bolo vidno že každú vec, čo predávajú, poznajú a majú k nej osobný vzťah.

Ktorý predajca bol najsympatickejší?
Predavač rýb Roman a aj predavač v galantérii.

Tržnica Bojárt je umelecký projekt Kateřiny Šedej. Aký máš vzťah k podobným formám súčasného umenia?
Super, super, super, myslím, že táto forma umenia sa mne osobne páči najviac. Taká, ktorá človeka vtiahne a ukáže mu, to čo by nikdy nevidel, to ako žijú obyčajní ľudia, čo robia celý deň. Mám radšej, keď sa "umenia" môžem chytiť, ovoňať a zažiť na vlastnej koži, ako keď je niečo v sklenenom trezore, predtým páska "zákaz vstupu" a okolo milión ľudí, ktorí sú v úžase aké je to krásne, keď pritom na to ani nedovidia.

Považuješ Tržnicu Bojárt za umenie? Prečo?
Neviem o tom, že by umenie bolo presne vymedzené, čo tam patrí a čo už nie. Môj záujem o tržnicu to vyvolalo. A určite nie som sama. Budovu tržnice už poznám naspamäť, viem kde sú výťahy, záchody, ako idú schody, koľko je tam obchodov. Toto by som určite nevedela ani keby som sa pozerala na milión fotiek alebo nebodaj malieb, z prostredia tržnice. A už vôbec nič o tých ľuďoch, čo tam pracujú.

Zmenilo sa niečo s účasťou na hre v tvojom živote?
Teraz, keď tam prídem, tak ma všetci poznajú a pýtajú sa ako som dopadla, čo som si kúpila... Už sa tam nemôžem len tak inkognito prechádzať. A stále nemôžem zabudnúť na tú užasnú chuť´ tresky v majonéze a rybacieho šalátu, z bufetu na poschodí. Odporúčam (aj vlašský je parádny).
Ďakujem


Alena Kalivodová má 23 (aj keď na to nevyzerá), je narodená v Bratislave, vyštudovala Gymnáziu pre nadané deti a teraz študuje veterinárnu medicínu v Košiciach, 5 ročník. Učí sa po holandsky. Rada ochutnáva nezvyčajné jedlá. Od kedy strávila semester na Erasme v Belgicku, je závislá na čokoláde a bicyklovaní. Z prokrastinácie má depresiu a jej najobľúbenejšia sociálna sieť je Couchsurfing. Snaží sa študentov v Košiciach presvedčiť, že stretnúť a zabaviť sa dá aj bez alkoholu. Na túto tému nedávno zorganizovala na internáte burzu učebníc a nábytku.

Eva Mrekajová

Ako si sa o hre Tržnica Bojárt dozvedela?
Informácia sa ku mne dostala cez pracovný email asi dva týždne pred súťažou. Hneď som si pozrela hlavnú stránku a to, čo som našla mi stačilo. Poznačila som si dátum a  bolo rozhodnuté, že sa zúčastním.

Prečo si sa rozhodla zúčastniť sa jej?
Bola za tým súhra viacerých dôvodov. Ako prvé, tržnice a trhoviská, ich atmosféru a autenticitu mám veľmi rada. Minulý rok som strávila prevažne v Bosne a Hercegovine a na Blízkom východe, zvykla som si na otvorenejší a komunitnejší spôsob fungovania vo všetkom. Nakupovala som väčšinou sezónne potraviny u malých miestnych predajcov. Vyhovoval mi na tom osobnejší prístup a to, že som sa mohla s niekým porozprávať o tom, čo kupujem. V Bratislave sa mi na individualizmus ešte stále zvyká ťažko. A staré tržnice sú pre mňa určitou formou úniku. V supermarketoch však už nenakupujem aj preto, lebo tam takmer vôbec nemožno nájsť domáce potraviny, hlavne ovocie a zeleninu, a nakoľko sa zaujímam o zdravú výživu, nepotrebujem, aby moja večera precestovala toho viac ako ja. Rada namiesto toho podporím miestnych farmárov, hoci aj keď cena bude o niečo vyššia. Posledným dôvodom bol projekt ako taký, možnosť zúčastniť sa akéhosi spoločenského experimentu. Sledovanie ľudí a miery adaptability ich správania na rôzne, hlavne neštandardné situácie ma veľmi baví.

Čo si sa počas hry dozvedela, čo si nevedela? V čom bola pre Teba, okrem výhry, zaujímavá?
Všetko, čo som sa dozvedela o Tržnici bolo pre mňa v podstate nové, lebo som tam bežne nechodila nakupovať. Výhra bola určite motivujúca, ale nemyslím si, že to bol pre mňa nejaký rozhodujúci faktor. Asi by som sa bola zúčastnila aj bez nej. Najzaujímavejší bol pre mňa projekt ako taký a čím viac som čítala o predchádzajúcich projektoch Kateřiny Šedej, autorky projektu, o to viac ma lákalo aj osobné stretnutie s ňou.

Čo ťa na akcii najviac prekvapilo?
Asi to, ako veľmi ma to celé bavilo. Vo štvrtok a piatok som tam strávila takmer desať hodín a vôbec mi to nepripadalo dlho. Predajcovia sa mi snažili pomôcť a veľmi mi fandili. Som rada, že som prišla sama, nehrala som tak v tíme s niekým zvonka, ale so všetkými predajcami z tržnice.

Čo je na tržnici samotnej podľa teba najzaujímavejšie?
Architektonicky je to veľmi zaujímavá budova. Interiér aj exteriér však bohužiaľ chátra a potreboval by rekonštrukciu. Akcie podobného druhu ako Tržnica Bojárt, by potom mohli prilákať viac ľudí.

Ktorý predajca bol najsympatickejší?
Ťažko vybrať jedného. Pani od obrusov, ďalšia od ovocia a zeleniny a tretia od mäsiarstva naproti mi skutočne veľmi pomohli a prišli mi fandiť aj na veľké finále a vyhlasovanie víťazov. Veľmi sympatický mi bol aj pán z opravy obuvi. V jeho vystupovaní bolo cítiť obrovskú dávku pokory, tvrdú prácu, úprimnosť a jednoduchosť, čo si na ľuďoch veľmi vážim, asi preto na mňa tak zapôsobil.

Tržnica Bojárt je umelecký projekt Kateřiny Šedej. Aký máš vzťah k podobným formám súčasného umenia?
Moderné umenie nejako cielene nesledujem, ale veci, ktoré ma zaujmú, lebo podľa mňa dávajú zmysel, viem oceniť a väčšinou potom strávim dni vyhľadávaním informácií o konkrétnom umelcovi. Tak sa mi to stalo pri Kateřine Šedej a predtým napríklad pri Marine Abramović. Ich práca podrýva status quo, provokuje a núti nás prehodnocovať realitu. Pre mňa, ako pre niekoho, kto sa zaujíma o otázky spoločenskej zmeny, sú to nesmierne inšpiratívne projekty.

Považuješ Tržnicu Bojárt za umenie? Prečo?
Tu ma hneď napadlo ako sa k podobnej otázke vyjadrila Kateřina Šedá v jednom rozhovore, ktorý som čítala: „Necítim sa ako umelec, neviem čím som, ale na tom vlastne ani nezáleží.“ Keď niečomu pripíšete nálepku „umenie“, vystavujete sa riziku, že ľudia budú reagovať na danú nálepku a nie na vec samotnú. Predpisovať danú kategorizáciu je preto pre mňa kontraproduktívne. Nech rozhodne každý divák, či účastník, o čo podľa neho ide a či sa mu to páči. Ak mám však hovoriť za seba, podobné projekty pre mňa určitou formou umenia sú.

Zmenilo sa niečo s účasťou na hre v tvojom živote? /Kateřina mi hovorila, že vraj budete spolupracovať, je to tak?/
Na budovu Tržnice sa určite pozerám inak, už to pre mňa nie je tá „nedobytná pevnosť“, ktorú som zvykla prehliadať, ale miesto v ktorom často a rada nakupujem. Mimo toho som oslovila Kateřinu Šedú, či by bolo možné s ňou spolupracovať a asistovať jej s niektorým z jej projektov. Ešte uvidím ako a či sa dohodneme.
Ďakujem


Eva Mrekajová sa narodila v roku 1987, pochádza z Častkoviec. Vyštudovala právo na Univerzite Komenského v Bratislave a Medzinárodné právo a ľudské práva na Tilburgskej Univerzite v Holandsku. Absolvovala niekoľko odborných stáži v Luxemburgu, Švajčiarsku a Bosne a Hercegovine. V súčasnosti sa zaujíma skôr o filozofické a sociologické aspekty pôsobenia práva v spoločnosti a rada by pokračovala v štúdiu v odbore sociálna antropológia. Vo voľnom čase sa venuje zdravej výžive, fotografii a swingovým tancom (Charlie dance studio v Bratislave). Rada číta a cestuje.